Globaldom

Opravujeme starožitný nábytok

Nie každému je jasné, čo je to vlastne starožitnosť. Často sa ľudia obracajú na starožitníkov a znalcov s typickou otázkou: „Je toto vôbec starožitnosť?“ Za starožitnosti by sa mali považovať veci staršie ako 100 rokov. Mladšie kusy patria do starinárstva, teda do bazárového tovaru. Táto teória však neplatí doslovne, a dokonca ani oficiálne inštitúcie sa tohto časového zaradenia striktne nedržia. Napríklad pri nábytku považuje colný zákon za hranicu datovania starožitností rok 1920. Pri hodinách, rádiách či remeselníckych výrobkoch je to rok 1950. Teda aj 50-ročné veci môžu byť v určitom zmysle už starožitnosťou, najmä ak ide o zberateľské kuriozity, ako sú napríklad plechové hračky, porcelánové bábiky či náramkové hodinky. Starožitnosti v pravom zmysle slova, ktoré aj starožitníci oficiálne uznávajú, by mali historicky patriť aspoň do obdobia pred druhou svetovou vojnou. Platí pravidlo, že čím je vec staršia, tým je aj historicky vzácnejšia. Aspoň v stručnosti si priblížime jednotlivé historické obdobia, aby sme získali prehľad. V základnom delení zaraďujeme starožitnosti do troch historických okruhov.

Antika siaha od roku 800 pred naším letopočtom až po rok 476, kedy začína stredovek. Pre tento sloh sú typické tri ozdobné modifikácie reliéfov, ktoré sa neskôr v novoveku objavujú aj v nábytkovom umení, ako nosné ozdoby toho-ktorého štýlu. Ide o hlavice dórskeho, iónskeho a korintského stĺpa.

Stredovek končí objavom Ameriky v roku 1492 a obsahuje dva slohy. Románsky sloh trvá do konca 13. storočia. Následne sa začína rozmáhať gotika, ktorá zaniká až v 16. storočí. Zo stredoveku sa zachovalo veľmi málo artefaktov, ktoré by dnešnému zberateľovi starožitností mohli prísť pod ruku.

Novovek začína objavením Ameriky a môžeme povedať, že táto éra trvá dodnes. Jej stručné delenie obsahuje renesanciu, ktorá sa rozšírila z Talianska a pretrvávala u nás do roku 1650, barok, ktorý trval do roku 1730, a rokoko, ktoré poznáme aj pod názvom neskorý barok, datujeme do roku 1760. Z týchto období novoveku existuje ešte aj dnes množstvo artefaktov, s ktorými sa môžeme stretnúť v starších objektoch. Mnohí ľudia objavia v starých domoch po svojich predkoch barokovú sedačku, rokokové svietniky, či dokonca renesančnú skriňu. Sú to skutočné skvosty, ktoré si zaslúžia správne ošetrenie a oživenie ich funkcie. Po rokoku prichádza klasicizmus, napodobňujúci umenie starého Grécka a Ríma. Klasicizmus končí rokom 1800 a po ňom nastupuje empír – štýl trvajúci iba pätnásť rokov (do r. 1815), ale svojou čistotou klasicistických prvkov, najmä v nábytku, je jedným z najžiadanejších. Po empíri nastupuje až do roku 1848 pretrvávajúci biedermeier. Nazývajú ho aj empír chudoby. Je to veľmi strohý, čistý, no svojou jednoduchosťou a praktickosťou aj dnes veľmi vyhľadávaný štýl. Známy je hlavne biedermeierovský nábytok – jednoduchý, s hrubou dyhou a krásnou šelakovou politúrou. Bol to však posledný čistý štýl práve v nábytkovom umení. Po ňom nastupuje historizmus, štýl, ktorý má v sebe pomiešaných mnoho prvkov z predchádzajúcich slohov. V druhej polovici 19. storočia teda prichádza obdobie obrodenia, a to až do roku 1880. Známe sú neobarokové, neorenesančné či neorokokové nábytky, ľudovo nazývané aj altdeutschové. Až v roku 1880 nastupuje vyhranená secesia, ohromujúca svojou strohosťou, a podobne ako biedermeier, aj jednoduchosťou a praktickosťou. Trvá až do roku 1920 a v druhej polovici tohto obdobia pristupujú do nej reliéfové ozdoby tzv. neskorej secesie, respektíve jugendstil. Po secesii prichádza posledný štýl, ktorý sa považuje za starožitný, a to Art Deco. Ukončila ho až druhá svetová vojna. Ľudovo sa tiež nazýva štýl prvej republiky. Povojnové obdobie spadá do éry socializmu a artefakty tohto obdobia sa zbierajú skôr z recesie.

Vrátime sa teda k otázke z úvodu: „Čo je starožitnosť?“ Ak nájdete na povale čosi, o čom si myslíte, že by to mohla byť historická vzácnosť, v každom prípade si to overte u odborníkov. Nejde iba o to, že by vec mohla mať veľkú cenu, ale môže ísť o unikát, ktorý má vysokú umeleckú alebo historickú hodnotu. Bezplatnú odbornú poradenskú službu vám poskytnú na www.eantik.sk alebo v najbližšom starožitníctve.

Replika či falzifikát

Často sa stretávame aj s problémom replík či falzifikátov. Replika je vernou napodobeninou originálu a ako taká sa aj ponúka a predáva. Falzifikát je oproti replike napodobenina originálu, je však vyrobený so zámerom niekoho oklamať, že ide o historický kus. Skresleniu názoru často napomáhajú dovážané „staré“ štýlové holandské nábytky, ktoré mnohí predajcovia ponúkajú klientom ako starožitnosti. Nemajú však žiadnu historickú hodnotu a sú v západných krajinách v súčasnosti považované za gýče. Pri nábytku rozlíšime originál od kópie pomerne ľahko. Stačí si pozrieť čapovanie (čapy nie sú strojové, teda ani nemôžu byť rovnaké), dyhy sú lepené glejom, nie chemoprénom, a povrch je upravený politúrou, nie lakom (lieh i voda ju rozleptávajú). Staré drevo má originálnu povrchovú patinu s typickým „starým“ zápachom, napríklad v zásuvkách, aj keď prešlo reštaurovaním. Originál má ošúchané a vyblednuté aj rohy a styčné plochy , a dyha môže byť popraskaná. Toto všetko na novom nábytku chýba, nakoľko výrobcovia imitujú iba štýl slohu, ale nie patinu času.
V oblasti výtvarných diel je falzifikátov oveľa viac. Najjednoduchší postup, ako zistiť, čo máme v rukách, je osvietenie diela ultrafialovým žiarením, ktoré dokáže odhaliť neskoršiu maľbu – najčastejšie ide o dodatočnú signatúru.� Do popredia vystúpia aj všetky dodatočné premaľby a reštaurátorské opravy diela. Hlbší prieskum sa robí mikroskopickým štúdiom krakelatúry, teda mikroskopických prasklín, ktoré hovoria o časovom horizonte maľby. Následný röntgenový prieskum odhalí i nelogickosť a nehomogénnosť podkladu maľby a všetky ďalšie premaľby. Röntgenografiu na identifikáciu diel používa v súčasnosti skoro každý aukčný dom. Táto technológia vychádza z predpokladu, že RTG žiarenie je viac pohlcované ťažšími prvkami, napríklad olovom. Vzhľadom na skutočnosť, že v podmaľbách starších diel prevláda olovená beloba, je možné identifikovať spodné partie farieb na starom plátne ako jednoliaty celok a následné sekundárne domaľby mladšími farbami – čo je už práca falzifikátora. Originalitu výtvarného diela odporúčame konfrontovať s odborníkom.

Ako postupovať pri reštaurovaní

Vychádzajme zo starej pravdy, že všetko sa dá opraviť. Treba iba vlastniť pekný kus, mať chuť, chcieť a vedieť ho opraviť. Keďže predpokladáme, že nejaký ten starožitný nábytok už doma máte a chcete si ho aj zreštaurovať, skúste sa riadiť podľa niekoľkých odborných rád…

Červotoč

Zameriame sa najmä na ľudový nábytok, ktorý nájdeme azda na každej povale domu na dedine. Či je to už malá komoda, truhlica, stôl, stolička, kolíska, alebo rôzne drevené bytové doplnky, ako sú korýtko, maselnica či kvetináč, všetky tieto kusy mávajú jeden spoločný problém. Je ním červotoč. Ako sa ho zbaviť? Povrchový náter červostopom ani injektáž do dierok nám nepomôžu. Za tie roky má už červotoč vytvorených množstvo chodbičiek v celom drevenom korpuse a spomenutá prevencia je účinná iba pri napadnutom novom dreve. Dvadsať rokov odborných skúseností hovorí v prospech dvoch stopercentne účinných postupov, ktoré nad červotočom zvíťazia.

Lúhovanie

Najideálnejšie je intenzívne vylúhovanie nábytku v kadi s roztokom lúhu, a to tak, že sa kus úplne ponorí pod hladinu. Keď už na hladinu nevystupujú žiadne bublinky, je to informácia, že chemikália vošla do všetkých chodbičiek v dreve a ukončila v ňom každý nechcený život. Táto metóda sa roky využíva napríklad v Nemecku a je zárukou, že ani po niekoľkých rokoch vylúhovaný nábytok červotoč nenapadne. Výhodou lúhovania je aj skutočnosť, že starý náter sa vplyvom tejto chemikálie rozpustí natoľko, že po ostriekaní vodou ostáva drevo čisté, bez škvŕn a s typickým matným odtieňom. Stačí ho iba nechať voľne vysušiť, pretmeliť dierky po červotočoch tmelom v príslušnom odtieni dreva, prípadne urobiť drobné stolárske opravy. Zhruba po dvoch dňoch je potrebné lúhovaný nábytok natrieť čistým octom, aby sa z povrchu dreva vyparila prípadná vykryštalizovaná sóda (lúh je totiž hydroxid sodný) a nábytok môžeme ďalej povrchovo upravovať voskovaním alebo lakovaním. Postupy práce nám poskytnú odborní predavači pri kúpe voskov v reštaurátorských potrebách. 01
Pravdaže, nie každý má doma bazén s lúhom. V malom to môžeme urobiť aj nasledovným spôsobom: hydroxid sodný je bežne dostať v drogérii. Ak potrebujeme reštaurovať napríklad červotočom napadnutý stôl, musíme rozpustiť lúh do štyroch nádob a do každej vložiť jednu nohu stola. Po 24 hodinách sa drevo cez nohy „napije“ a nasiakne aj celé telo stola. Vrchnú dosku odporúčame natrieť lúhom zhora, a to niekoľkokrát. Efekt by mal byť ten istý ako pri celkovom ponorení nábytku do roztoku. Postup je však časovo náročnejší. Starý náter odstránime opakovaným natieraním lúhom alebo aj odstraňovačom starých náterov na drevo. Po vyschnutí pokračujeme stolárskymi zásahmi, ktoré sú štandardné ako pri iných prácach s drevom.

Zaplynovanie

Druhý spôsob zničenia červotoča používame pri dyhovanom nábytku alebo pri vzácnejších zlátených artefaktoch. Lúhovaním by sa totiž dyha zničila, odula, odlepila a u niektorých drevín aj sčernela. V tomto prípade používame teda zaplyňovanie. Do špeciálne upraveného boxu vložíme nábytok, zapálime niekoľko sírových knôtov (bežne ich používajú včelári na sírenie úľov) a box vzduchotesne, na 4 až 6 hodín, uzavrieme. Sírením sme usmrtili všetko živé, čo v dreve bolo. Neusmrtené však zostali zakuklené larvy červotoča, a preto je potrebné tento postup približne o tri mesiace zopakovať. Za ten čas postavíme vysírený nábytok na podložku z tmavého papiera. O tri mesiace uvidíme na podložke prvé stopy dreveného prášku, čo nám oznámi, že v dreve je opäť život novej generácie. Sírenie musíme zopakovať a až po ňom môžeme pokračovať v drevárskych prácach.
Ak na zaplynovanie nemáme špeciálny box, poslúži nám ako náhrada aj fólia, do ktorej nábytok obalíme a na podlahe ju po obvode vzduchotesne utesníme. V tomto prípade odporúčame používať masku s filtrom, alebo jednoducho síriť na voľnom priestranstve.�
Zaplynovanie vo fólii môžeme aplikovať aj pri starých trámoch na povalách, či pri drevenej podlahe, ktorá sa nedá demontovať. Treba iba dodržať utesnenie krycej fólie, aby koncentrácia plynu bola čo najvyššia, a neunikal tak mimo objektu.
Stolárske práce na opravu dyhovaných starožitných nábytkov sú podobné ako pri novodobých. Dyhy najprv doplníme nalepením v smere drevokresby, nasleduje prebrúsenie povrchu a potom nanášanie šelakovej politúry. Tá sa dá v súčasnosti kúpiť aj v tekutom stave, a to v reštaurátorských potrebách. Pri nanášaní treba dodržiavať postup presne podľa návodu a naniesť minimálne päť vrstiev s 24-hodinovými prestávkami. Potom je povrch medovo lesklý a jeho lesk sa mení v závislosti od uhla pohľadu a dopadu svetla. Nábytok môže mať aj nerovné plochy, preto basreliéfy a karyatídy (plastové rezbárske ozdoby) prešelakujeme štetcom viacerými ťahmi v smere drevokresby, až kým nedosiahneme medový efekt.�

Niekoľko rád

– Pri rôznych štýloch nábytku nesmieme pomiešať dobové kovania. Odborník podľa nich dokáže odhaliť amatérske reštaurovanie a neznalosť dobových štýlov. Dobové kovania sa dajú objednať cez poradenskú službu na internete.
– To isté platí o nožičkách a reliéfových ozdobách nábytku. Ak si ich nedokážete vysústružiť sami, odporúčame si ich radšej objednať a na nábytok „načapovať“ (prichytiť čapovým spojom). Práve preto je reštaurovanie starožitností činnosť pomerne zdĺhavá, lebo jednotlivé komponenty nie sú vždy poruke.
– Skôr, než sa pustíte do samotnej opravy starožitného nábytku, treba si zohnať fotografické vyobrazenie artefaktu, aby ste vedeli, ako v skutočnosti vyzeral. Aj táto služba je poskytovaná v rámci poradenstva na www.eantik.sk bezplatne, spolu s konečným znaleckým ocenením výsledku vašej práce.
– Veľmi dobrým pomocníkom pre jednotlivé reštaurátorské postupy je kniha „Starožitnosti – ošetrovanie a opravy“, podľa ktorej dokáže reštaurovať na slušnej úrovni každý schopnejší domáci majster. Rozpísanie podrobného pracovného postupu každej opravy či reštaurovania nábytku by si vyžiadalo veľmi široký priestor.
– Pri potrebe reštaurovať starožitné výtvarné diela neodporúčame robiť žiadny „vlastný reštaurátorský zásah“. Dielo treba rozhodne zveriť do rúk kompetentného odborníka.

Zdroj magazín UROB SI SÁM